Matica zobrazenia a zakázaný vektor
Posted: Thu Dec 16, 2021 10:17 pm
Pozrime sa na riešenie jednej zo skupín. (Postup je vo všetkých skupinách rovnaký.)
Nájdenie matice zobrazenia.
Na hľadanie matice zobrazenia máme štandardný postup.
(13101−210011121−1212121−111)∼⋯∼(1003−1−120010−20−10−1001322−13)
Vidíme, že v tomto prípade máme veľa možností ako môže vyzerať matica zobrazenia spĺňajúceho f(→xi)=→yi.
Môžeme totiž úplne ľubovoľne zvoliť kam sa zobrazí vektor (0,0,0,1). A voľba f(0,0,0,1) ovplyvní aj to, ako vyzerá Im(f).
Najrozumnejšia voľba je asi f(0,0,0,1)=(0,0,0,0). My totiž chceme dosiahnuť →z1∉Im(f). Vieme, že Im(f) musí obsahovať podpriestor [→y1,→y2,→y3]. Obraz vektora (0,0,0,1) je vhodné zvoliť tak, aby sme Im(f) nezväčšili.
Dostávame teda zobrazenie s maticou
A=(−1−1200−10−122−130000)
Pripomeniem, že ľahko vieme urobiť skúšku správnosti pre túto časť úlohy. Vieme vyskúšať, či f(→xi)=→xiA sa skutočne rovná →yi.
Ešte ale treba skontrolovať aj to, či vektor →z1 nepatrí do Im(f). Podpriestor Im(f) je presne podpriestor generovaný riadkami matice A. Ak chceme o nejakom vektore zistiť, či patrí do tohoto podpriestoru, môžeme to urobiť riešením sústavy alebo úpravou na redukovaný tvar.
Riešením sústavy:
Môžeme sa pýtať, či existuje štvorica →x=(x1,x2,x3,x4) taká, že →xA=→z1, t.j. AT→xT1=→zT1. Dostaneme tak sústavu
(−10201−1−120222−1010−1300)
Iný pohľad na túto sústavu je taký, že sa pýtame, či lineárnou kombináciou riadkov matice A (s~koeficientami x1, x2, x3, x4) vieme dostať vektor →z1.
Ľahko vidno, že vlastne štvrtá súradnica neovplyvní výsledok - čiže by sme vlastne mohli riešiť sústavu s tromi neznámymi.
Riešením sústavy zistíme, že táto sústava nemá riešenie. Teda →z1 nepatrí do Im(f).
Teraz vlastne nevieme urobiť nejakým spôsobom skúšku - nevyšlo nám žiadne riešenie, ktoré by sme vedeli dosadiť do pôvodnej sústavy.
Ak by sme predsa chceli urobiť aspoň nejakú čiastočnú skúšku správnosti, môžeme si na chvíľu všímať iba prvé tri rovnice. Zhodou okolností pri postupe, ktoré je uvedený vyššie, sme dosť dlho používali iba prvé tri riadky. Nie je príliš ťažké dopočítať, že ak používame iba prvé tri rovnice, tak dostaneme riešenie (73,−1,53). Táto trojica skutočne spĺňa prvé tri rovnice pôvodnej sústavy.
Riadkovými úpravami:
Ak maticu A upravíme na redukovaný tvar, tak z neho ľahko vieme zistiť, či nejaký vektor patrí do riadkového podpriestoru prislúchajúceho matici A.
(−1−1200−10−122−130000)∼⋯∼(1001010100110000)
Teraz vieme skontrolovať, či vektor →z1 patrí do riadkového podpriestoru - na miestach, kde sú vedúce jednotky máme koeficienty 1, 1, 2. Vidíme, že 1⋅(1,0,0,1)+2⋅(0,1,0,1)+1⋅(0,0,1,1)=(1,1,1,3)≠→z1,
takže →z1∉Im(f).
Rovnaký postup s riadkami matice A namiesto →z1 môžeme použiť na čiastočnú skúšku správnosti.
Keďže tento týždeň sa budeme rozprávať aj o tom, ako pre daný podpriestor nájsť sústavu, spomeniem aj niečo takéto ako možnosť (polo)skúšky pri úprave na redukovaný stupňovitý tvar.
Ak sa pozrieme na redukovaný tvar, tak vidíme, že riadky tejto matice generujú podpriestor riešení sústavy pozosávajúcej z jedinej rovnice x1+x2+x3−x4=0. Ekvivalentne - sú to presne tie vektory, ktoré spĺňajú x4=x1+x2+x3.
Teda ako čiastočnú skúšku správnosti môžeme skontrolovať, či riadky pôvodnej sústavy vyhovujú tejto rovnici.
Môžeme postupovať viacerými spôsobmi. Skúsme napríklad začať hľadaním matice zobrazenia a otázku, či vieme dosiahnuť →z1∉Im(f) zatiaľ nechajme bokom.Pre zadané vektory nájdite maticu lineárneho zobrazenia f:R4→R4 takého, že f(→xi)=→yi pre i=1,2,3 a súčasne →z1∉Im(f). (T.j. →z1 je "zakázaný" vektor, ktorý nesmie byť funkčnou hodnotou.) Ak takých zobrazení existuje viacero, stačí nájsť jednu takú maticu. Ak také zobrazenie neexistuje, zdôvodnite prečo.)
→x1=(1,3,1,0), →y1=(1,−2,1,0), →x2=(0,1,1,1), →y2=(2,1,−1,2), →x3=(1,2,1,2), →y3=(1,−1,1,1), →z1=(1,2,1,0)
Nájdenie matice zobrazenia.
Na hľadanie matice zobrazenia máme štandardný postup.
(13101−210011121−1212121−111)∼⋯∼(1003−1−120010−20−10−1001322−13)
Spoiler:
Môžeme totiž úplne ľubovoľne zvoliť kam sa zobrazí vektor (0,0,0,1). A voľba f(0,0,0,1) ovplyvní aj to, ako vyzerá Im(f).
Najrozumnejšia voľba je asi f(0,0,0,1)=(0,0,0,0). My totiž chceme dosiahnuť →z1∉Im(f). Vieme, že Im(f) musí obsahovať podpriestor [→y1,→y2,→y3]. Obraz vektora (0,0,0,1) je vhodné zvoliť tak, aby sme Im(f) nezväčšili.
Dostávame teda zobrazenie s maticou
A=(−1−1200−10−122−130000)
Pripomeniem, že ľahko vieme urobiť skúšku správnosti pre túto časť úlohy. Vieme vyskúšať, či f(→xi)=→xiA sa skutočne rovná →yi.
Spoiler:
Riešením sústavy:
Môžeme sa pýtať, či existuje štvorica →x=(x1,x2,x3,x4) taká, že →xA=→z1, t.j. AT→xT1=→zT1. Dostaneme tak sústavu
(−10201−1−120222−1010−1300)
Iný pohľad na túto sústavu je taký, že sa pýtame, či lineárnou kombináciou riadkov matice A (s~koeficientami x1, x2, x3, x4) vieme dostať vektor →z1.
Ľahko vidno, že vlastne štvrtá súradnica neovplyvní výsledok - čiže by sme vlastne mohli riešiť sústavu s tromi neznámymi.
Riešením sústavy zistíme, že táto sústava nemá riešenie. Teda →z1 nepatrí do Im(f).
Spoiler:
Ak by sme predsa chceli urobiť aspoň nejakú čiastočnú skúšku správnosti, môžeme si na chvíľu všímať iba prvé tri rovnice. Zhodou okolností pri postupe, ktoré je uvedený vyššie, sme dosť dlho používali iba prvé tri riadky. Nie je príliš ťažké dopočítať, že ak používame iba prvé tri rovnice, tak dostaneme riešenie (73,−1,53). Táto trojica skutočne spĺňa prvé tri rovnice pôvodnej sústavy.
Riadkovými úpravami:
Ak maticu A upravíme na redukovaný tvar, tak z neho ľahko vieme zistiť, či nejaký vektor patrí do riadkového podpriestoru prislúchajúceho matici A.
(−1−1200−10−122−130000)∼⋯∼(1001010100110000)
Spoiler:
takže →z1∉Im(f).
Rovnaký postup s riadkami matice A namiesto →z1 môžeme použiť na čiastočnú skúšku správnosti.
Keďže tento týždeň sa budeme rozprávať aj o tom, ako pre daný podpriestor nájsť sústavu, spomeniem aj niečo takéto ako možnosť (polo)skúšky pri úprave na redukovaný stupňovitý tvar.
Ak sa pozrieme na redukovaný tvar, tak vidíme, že riadky tejto matice generujú podpriestor riešení sústavy pozosávajúcej z jedinej rovnice x1+x2+x3−x4=0. Ekvivalentne - sú to presne tie vektory, ktoré spĺňajú x4=x1+x2+x3.
Teda ako čiastočnú skúšku správnosti môžeme skontrolovať, či riadky pôvodnej sústavy vyhovujú tejto rovnici.